Na krajinu sadla hustá hmla,nastalo hrobové ticho....odrazu sa lesom šíril neznesiteľne zúfalý krik plný strachu,bolesti a beznádeje.Potulný čudák bol videný v ten deň posledný krát-živý.Na pohrebe miestni ľudia v decembrový deň ani necekli .....až na otravne jedovaté staré babky čo hneď frfľali : „upozornili ho predsa že do toho lesa nemá vkročiť.Nie do druhého hája,umrzol na kosť chudáčisko a ešte ho aj zver dokántrila“...ostatní len pritakávali a mlčky zakopávali bezduché telo neznámeho človeka čo putoval krajinou bez tušenia aký osud ho tu postihne....i keď nik presne nemohol vedieť čo sa tam udialo.
Dedinka Shadow ležala uprostred krásnej prírody doposiaľ neskrotenej ľudskou rukou.Nebola nijak výnimočná či iná.Žili v nej rovnakí ľudia ako nájdete všade inde po svete.Charaktery ľuďí tu samozrejme tiež boli pestré ako jesenná hra farieb na lístí stromov-jednoducho bežná malebná dedinka.Obyvateľov tu nebolo veľmi veľa približne niečo cez 300.Presný počet tažko určiť lebo sa pomerne často menil.
Jedným z obyvateľov bol aj Markus.Bol to 16 ročný chalan ktorý vyrastal v dedine odmalička s rodičmi a jeho o 10 rokov mladšou sestričkou Lilith.Mama starostlivá ako každá iná no zároveň zahľadená na svoje ego a rodinu brala skôr ako kult či módny doplnok...všetko muselo byť ako podľa rozvrhu.Otec, dlhoročný workoholik z povolania-doma sa zjavil len cez víkendy kôli práci dochádzal do vzdialeného mesta tak svoju rodinu časom ani nepoznal.Vedel ich mená a podobné detaily ale to ako sa majú,čo cítia alebo kým za tú dobu sú tak to už nevedel.No vzhľadom k tomu že to ani nevedel bral to tak že sú štastná rodinka snažiaca sa fungovať tak dobre ako to len ide.A Lilith...tá žila ešte život bez starostí,problémov ...jednoducho v rozprávke ktorú jej závídí asi každý dospelý jedinec na planéte.
Jej svetom bol život vo fantáziách,detských hier ale súčasťou jej sveta bol aj Markus.Podivuhodné na tom bolo že ako pubertiak ju mal veľmi rád a výborne si rozumeli.Nečudo že ked jej mama niečo kázala tak nepočúvla až do chvíle kým jej Markus nejakým spôsobom nedal na javo že by to radšej mala spraviť.To samozrejme matku so svojim ideálom dokonalosti iritovalo no nedokázala s tým urobiť nič tak sa s tým musela zmieriť.
Dedinka bola obklopená hustými lesmi pretkávané boli občas čistinkami.Vzhľadom na to že v takej dedinke mladí ľudia ťažko vyplnia svoj čas tak si Markus urobil vzťah prírode a tak chodieval skoro každý deň do okolitej prírody.Rád sledoval ako skorá ranná hmla pohlcovala malé hájiky v lese bolo to pre neho priam hypnotizujúce ako keď hľadíte na plameň ohňa.
Takže po škole,cez víkendy alebo sviatky väčšinu času trávil tam alebo pri sestričke.A tak plynuli dni,týždne,mesiace a nastala tuhá mrazivá zima.Všetko navôkol pohltila prikrívka snehu a slnko v doline vykuklo len sporadicky.Miestne chýry a povesti (nevedno či su založené na pravde) mali u detí vzbudiť strach vstúpiť do okolitých lesov.Tvrdiac že sa v lese ukrýva mrazivá temnota držali matky takto svoje deti v blizkosti svojich domov prípadne priamo doma no vstúpiť hlbšie do ríše lesa bolo prísne zakázané .No ale povedzte to človeku ktorý je dennodenne komandovaný svojou ujačanou „kráľovnou“ mamou ...a čo urobí?No presný opak už len z toho dôvodu že byť zavretý doma je pre neho ako keď zamknete divé zviera do klietky.
Tak jedného dňa to už doma nevydržal a po rannej hre so sestričkou sa vybalil na výlet a už ho doma nebolo.Namieril si to cez celú dedinu ,miestny park ktorý v zime vypadal v zime tak krásne a kontrast snehu a stromov a lavíc bol kúzelný.Kedže šiel cez celú dedinu akoby na znak vzdoru je samozrejmé že jeho výpravu neprehliadli ani babky ktoré pozorovali všetko dianie v dedine.
Keď videli že mieri za dedinu iba sa na seba pozreli a už sa prežehnávali ako keby videli samotného diabla a zlietavali sa k sebe na ohováračky ako také vrany...
Markus však ani nevnímal dianie okolo seba iba kráčal s upriameným pohľadom na koniec dediny...napokon ho dosiahol a zhlboka sa nadýchol tak akoby dovtedy mal okolo hrudníka nejaké neviditeľné reťaze.Rozhliadol sa a po chvíľke znova vykročil smerom k lesu ktorý bol len chvíľu chôdze od neho.
Konečne sa po dlhšom čase cítil spokojne,slobodne a bez ťarchy okolitého sveta tak s nadšením sa blížil k lesu až kým konečne nepreťal jeho hranice.To bol hneď iný svet...bez krívd,bez nátlaku,bez výčitiek,bez smútku zdrvujúceho hlboko vo vnútri ...len sladké TICHO prerušované občasným prasknutím padnutej vetvičky v snehu počas chôdze.Tak sa postupne čoraz viac vzďaľoval od dediny, okolo neho sa striedali tmavé, mĺkve a nehybné stromy rozpráavajúce každý svoj príbeh prežitý v ríši lesa.
Zhruba po polhodine dorazil k prvému háju ,kam ho jeho myseľ,telo a srdce hnali,no v zime tam nejak chýbalo čaro tomu miestu a tak sa vybral ešte ďalej po lese a ako tak kráčal natrafil na poverami opletené miesto na čistinku takzvaný „druhý háj“ a hneď na jej okraji sa mu oči rozsvietili spokojnosťou a štastím ako keby tam patril,akoby to bol jeho domov.Pokračoval až k náprotivnej strane skoro na samý koniec kde sa zo snehu vyčíňal mohutný a starý peň dubu.Markus k nemu prišiel ,oprášil jeho širokú vrchnú stranu a prehodil cezeň svoju vetrovku a usadil sa naň čakajúc svoj obľúbený úkaz prírody – okamih keď celú čistinu pohlcuje hmla plaziaca sa ako had po doline.Lenže ako tak sedel hmla nejak nie a nie prísť ,preto Markus zavrel oči a zatiaľ len vychutnával ten pokoj všade navôkol a tok myšlienok spomaľoval až kým svoju myseľ neovládol úplne a splynul v jeden celok s okolím.V tom stave mu čas ubiehal rychlejšie ako obvykle a tak ani nevnímal koľko sekúnd,minút či hodín ubehlo.Až kým ho z toho astrálneho splývania s prírodou nevyrušil zvláštny pocit.
To srieň sa mu zrážala na tvári dovtedy mal ešte stále zavreté oči no niečo sa mu zdalo iné ako v čase keď si sadol na peň.Ticho ktoré ho obkolesovalo už od vstupu do lesa bolo tentoraz akosi záhadnejšie.Otvoril azúrovo modré oči a chcel sa rozhliadnuť no úplne celý háj spolu s čistinou na ktorej sa nachádzal bol potopený vo veľmi hustej hmle akú si ani on sám nepamatá.Tak ju zvedavo pozoroval ako svojími mliečne bielymi ramenami obíjma všetko čo jej stojí v ceste.Ako sa tak rozhliadal,niečo v tej hmle zazrel tak vstal,dal na seba vetrovku lebo sa citeľne ochladilo a šiel smerom k miestu kde niečo videl.Asi po pätnástich metroch zastal presvedčený že stojí na mieste kde malo byť čosi čo zahliadol no nikde naokolo nevidel nič len hmlu tak mierne zmätený sa otočil a vracal sa k tomu pňu a prečká tam kým sa hmla nepominie.Keď sa vracal zrazu sa navôkol šíril nezrozumiteľný občas plačlivý šepot tisícich hlasov vychádzajúci ale z jedého miesta s to bolo práve pri pni ku ktorému smeroval.Čím bol bližšie tak hlasy boli jasnejšie a menili sa vo výkriky ktoré by si akoby protirečili vo svojom význame tak bolo tažko určiť čo sa mu tie hlasy snažia povedať.Ale okrem tych hlasov upútalo pozornosť čosi iné,bola to silueta nejakej osoby ktorá stojí vedľa starého pňa ktorý bol zjazvený nožom času pôsobiacim stovky rokov.
„Kto si? „ : pýtal sa osoby zahalenej v hmle...no tá mlčala iba šepot stále pokračoval.Markus stále naplnený zvedavosťou podišiel bližšie aby videl kto to tam stojí no pred nosom sa mu tá silueta doslova vyparila a šepot ustal .Zmätený a kus vydesený stál a díval sa tam kde predchvíľou bola tá osoba.“ Otoč sa!“ : mierne zvýšeným hlasom sa ozvalo spoza neho .Už v mysli tam čakal niekoho z dediny kto si ho chcel dobrať alebo ho poriadne vykarhať za to že napriek zákazom vstúpil do hlbín lesa.O to viac ostal zarazený keď sa otočil a uvidel niekoho koho v živote nevidel.Vlasy dlhé čierne ako krídla havranie,oči modré s tak hlbokým pohľadom že sa v ňom asi utopí nejedna duša.A tvár tak hebká biela ako sneh.Dievčina mlčky hľadela Markusovi do očí akoby v ňom čítala ako v knihe,študovala ho do posledneho detailu.Markus nevedel čo má v danom okamihu urobiť alebo povedať.
Zhodil zo seba bundu a rozprestierajúc ju okolo nej vravel aby si ju dala na seba lebo je strašná zima a ona tam stojí len v pomerne tenkých čiernych šatách s krvavo červeným korzetom.Keď sa ale bunda mala spustiť na jej plecia padla cez ňu priamo na sneh.On ostal z toho zaskočený a strach sa v ňom dal už vyčítať veľmi jednoducho.No ona sa len trochu pousmiala a pohľadom sa zakotvila hlboko v jeho očiach.Slová plynuli no jej ústa sa ani nepohli...došlo mu že to niesú tak úplne slová ale len jej myšlienky vrážajúce do jeho hlavy.Ako tak nechal plynúť jej myšlienky dozvedel sa že nemala v pláne nechať ho medzi živými.Zdesený sa samozrejme pýtal kôli čomu.Ona to vysvetľovala iba argumentom že muži si nič nezaslúžia iba trpieť a že ona to aj zariaďuje aby každý dostal to čo má.Stále bol z toho mimo nechápal súvislosti tak sa dožadoval vysvetlenia a tam sa začal jej príbeh,príbeh Viktórie.
Viktória bola obyčajné mladé dievča žijúce v roku 1313 na neďalekom vidieku spadajúce pod malebné kráľovstvo.Miestni v okolí ju volali aj anjel kúli jej dobrotivej povahe a velkemu srdcu.V tom istom roku dovŕšilo dievča plnoletosť tak už ju aspoň nebrali ako dieťa.Mala všedný život zasvätený láske k rodičom,práci okolo domu na malom políčku a k cti a oddanosti bohu.
Raz mal ich malú dedinku poctiť návštevou sám kráľ a tak matka nakázala Viktórii zbehnúť cez les na jednu z prérií ktoré les ukrýval.Rástli tam totiž čerešne tak sladké ako med a tie by sa patrilo ponúknuť kráľovi vo forme lahodného koláča.Viktória bez námietok vzala košík a šla do lesa no nevedela presne na ktorej čistine rastú čerešne tak musela prečesať každú jednu z desiatich ktoré tam sú.Šla k prvejno na nej nebol ani jeden strom tak šla ďalej.Na druhej ju čakal len jeden vysoký dub tak si pod ním urobila malú prestávku a po chvili pokračovala k tretej čistinke,k štvrtej no stále nikde neboli čerešne.Na piatej sa od radosti rozospievala keď uvidela čerešňový sad.
Rozbehla sa k stromom a na osvieženie si pochutila na pár čerešniach a potom ich začala zbierať aj do košíka.Zabralo jej to sotva polhodinu a už mala kôš plný kopcom a tak sa spokojne vybrala naspať domov.
Od okraja lesa ju delili ešte posledné dve čistiny.Obchádzala urastený dub ked spoza neho vybehli dvaja ozbrojenci,kráľova stráž ktorá má na starosti chraniť kráľovský sad.Viktória mierne naľakaná skušne pozdravila a hneď vysvetlila stráži že čerešne v košíku sú určené práve pre kráľa ked pojde do ich dedinky.Lenže im boli čerešne ukradnuté a z ich pohľadu bolo jasné že Viktória má dôvod báť sa.Ani sa nenazdala a už ju jeden z mužov pritlačil o strom,osahával a bozkával.Rukou jej zakryl ústa aby nebolo počuť jej krik no ona ho uhryzla, vytrhla sa mu a snažila sa újsť.Druhý chlap ju ale dobehol a strhol ju za vlasy na zem.Dobehol aj prvý pohryzený muž a udrl ju do tváre tak že zamdlela .Prebrala sa až po párminútach na nesmierne veľkú bolesť ktorú nevedela určiť.... to ju už smilnil jeden z mužov a druhý ju pevne držal.Kedže bola dovtedy počestná bolesť samotná a psychický šok jej sposoboval muky aké si ani neviete predstaviť .Viackrát sa vystriedali a ešte sa jej vysmievali do očí čo jej hrôzu ešte viac stupňovalo.Keď už prestali celá zbitá a so šatami dotrhanými chcela sa odplaziť preč no ani to jej nedovolili,vzali ju k stromu priviazali jej ruky o kmeň stromu a povedali jej že ako cundra bola dobrá no pustiť ju nemôžu nik sa to totiž nesmie dozvedieť.Nedali jej šancu čokoľvek povedať a už jej zamatovo hebké hrdlo prerezávala čepeľ dýky,zverstvo však neustalo.Znetvorili ju celú asi neostalo žiadne miesto na ktorom by nemala rezné či bodné rany.Dúfajúc že vlky a medvede v lese dokončia dielo skazy ušli muži preč akoby sa nič nedialo.
Deň sa uchýlil ku koncu a rodičia Viktórie už mali obavy oa svoju dcérku.Mama sa za ňou chcela vydať do tmavého lesa a hľadať ju po tme no jej muž ju uisťoval že asi len spí niekde v hájiku kde sa kosila tráva a že ak ráno nepríde tak pojdu po ňu.O niečo menej nepokojná mama si šla teda s mužom ľahnúť a síce s tažkosťami ale zaspala.
To čo prinieslo ráno však bolo horšie ako najtemnejšie nočné mory.Pracovníci z lesa ktorí mali rúbať stromy v hájoch s krikom vrátili sa do dedinky a búchali na dvere Viktórijiným rodičom.Ani nevedeli slovami popísať tú hrôzu čo uvideli ked šli k dubu v hájiku.Nahé telo posiate snad stovkami rán a poznačené aj hladnou zverou lesa obíjmalo v kŕči dub ktorý bol nemým svedkom toho všetkého.Poslali rodičov k dubu že ich chúdiatko dcerka už viac nepríde že ju tam nájdu.S ukrutnou bolesťou na duši bežali obaja do hájika kde uvideli to čo by žiadny rodič nemal.Od toľkej hrôzy puklo otcovi srdce a skonal tesne vedľa svojej jedinej milovanej dcéry.Matka už nevnímala asi nič navôkol len šla k stromu ,odviazala bezduché telo svojej dcéry a vzala ju kľačiac na zemi do náručia a s nárekom preklínala tie monštrá čo jej to urobili.Žalostnejší krik a plač si nepamatajú ani tie najstaršie stromy v doline.
Kráľ keď sa dopočul čo sa udialo zrušil svoju púť po svojom panstve ešte v ten deň nechal vystrojiť pohreb a omšu za Viktóriu .Spočinula napokon na Cintoríne pod mohutnými lipami podľa želania matky kedže Viktória mala prírdu rada nadovšetko.Pozostalej vdove ponúkol z ľútosti miesto na hrade ako gazdiná kde by varila a držala kuchyňu v chode.Ona však poďakovala za zorganizovaný pohreb no odmietla ponuku ísť na hrad a pobrala sa domov kde bolo naraz tak pusto a ticho.V noci ked svetu vládnu vlci a netopiere vzala si úbohá žienka život i keď v jej viere sa to bralo za veľký hriech.Neuniesla totiž toľký žiaľ a tak na druhý deň už bola mama spolu s dcérou navždy spolu bok po boku vo väčnom spánku a snáď na oveľa krajšom mieste na onom svete.
Ešte dlho sa hovorilo o hroznej tragédii ktorá sa tam udiala,časom sa ale zabúdalo a z toľkého vyprávania sa stala tragédia len príbehom ktorý mal vydesiť cudzincov a deti vstúpiť do lesa a mnohí rokmi zabudli aj na ten prenášal sa už len ako generačná poviedka.Je tu ale niečo čo sa v tych príbehoch nenachádzalo.
Odo dňa keď nádherná Viktória vydýchla v druhom háji posledný krát ,deň čo deň ho zahaľuje hustá hmla ktorá sa zjaví nevedno odkiaľ .
To Viktóriin duch a kliatba pre zloduchov hľadajú hriechom poškvrnené duše ktoré keď vstúpia do hája a ocitnú sa v hmle,živí už odtiaľ nevyjdu viac.Starejší v dedine poznajú nepísané kroniky kde rok čo rok najdu sa telá roztrhané na kusy,alebo s vyrazom v tvári akoby uvidel nebožtík samotnú temnotu,alebo zmrznute osoby na kosť hoc bolo aj leto .Zmrznutych na kosť sa ale podľa tých nepísaných kroník našli len dvakrát a to kedysi dávno.Obaja to boli muži zhruba v rovnakom veku a traduje sa že najmä na nich čakala Viktória celú tú dobu a ľadovým dychom vysala ich úbohý a odporný život.....tie bezduché telá zakopávajú sa hneď za hájom do jám bez označenia tak aby sa nikdy nič nenašlo.To starejší z úcty k tradovanej histórii hája robia pre Viktóriu a jej mamu i otca s vedomím že tí mŕtvi si nezaslúžili chodiť po rovnakej zemi ako kedysi Viktória.Starejší pre to aby sa tajomstvo údolia nevyzradilo pomenovali na počesť zosnulej miesto hororu Viktóriin háj no okrem nich nevedel nikto prečo alebo kto Viktória bola.
Príbeh,ktorý by sa vo vašej fantázii mohol premietať ako film trvajúci aj niekoľko hodín preblisol Markusovi hlavou v zlomku sekundy a z toho návalu citov a myšlienok sa z jeho azúrovo modrých očí vygúľali slzy naplnené zármutkom a ľútosťou tak úprimnou že Viktória uvidela že sa predsalen ešte nájdu ľudia ktorí sú napriek skazenému svetu nepoškvrnený hriechmi a temnotou.Podišla k nemu a jemným pohladením po líci mu zotrela slzy z tváre a nechala ich padnúť na sneh.Spod snehu vyrástol na tom mieste prekrásny kvet s farbami tak sýtymi že sa nedajú ani popísať.Opýtala sa ho: „vieš ako sa ten kvet volá?“ On len mlčky pokýval hlavou do strán netušiac aké meno môže niesť tá krása. Objala ho a šepla mu do ucha aby porozmýšlal cestou domou a aj doma nad tým a zajtra nech jej zanesie ten kvet na hrob pod lipu a povie tam jeho meno.V tom sa hmla a aj anjel Viktória rozplynuli .Markus po tak silnom zážitku kráčal hneď domov.
Uvidel doma mamu,otca,sestričku Lilith hrajúcu sa v izbe pochopil aký poklad ukrýva jeho domov a odvtedy spolu vychádzali všetci omnoho lepsie ako kedysi.Už si vážil rodinu a hodnoty ktoré sa oplatí mať a udržať si ich.Kvet uložil do vázy a na obed na druhý deň sa vybral na miestny cintorín k starým a mohutným lipám kde našiel hrob Viktórie,jej matky a otca.Očistil ich od lístia,vetvičiek,na každom zapálil sviečku a nad hrobom Viktórie sa sklonil položil naň ten nádherný kvet a pošepol len: „NÁDEJ“.
Odvtedy až doteraz v tej dedine pri každom narodení dieťaťa ktorého osud je predurčený ako čistý vyrastie pred domom novorodenca nádherný pestrofarebný kvet so sýtymi farbami ktoré je možné len veľmi tažko popísať slovami.....
[/color]
Predmet: Ice Angel 
08.12.09 22:55
