Hmm. aby som zasa tu "zaktívnel", hodím sem jednu báseň.. na blogu ich však mám viac a rozhodne sa mi nechce ich sem všetky kopírovať
PANNA Z LESA
Raz v noci zdalo sa mi... bol to sen?
Ak hej, tak jedinečný, daroval som mu veľa mien ...
V tom sne osvetľovala luna cestu lesom tajomným,
bolo tam veľa tieňov, avšak živý tam bol samotný.
Na chladnom kameni nehybne sedelo dievča krásne,
keď som ho uvidel, mal chuť som skladať piesne, básne ...
Vietor sa pohrával s jej vlasmi farby noci..
Otočila hlavou, z tváre jej vyžarovalo veľa lásky, hoci ...
Oči plné utrpenia, straty a bolesti sa smutne leskli vo svetle luny,
potichu sedela a načúvala.. starému jazyku vetra, ktorý lístím šumí.
Leskla sa i slza, čo po tvári panny stekala,
očividne bolo isté, že je z niečoho zúfalá ...
Netrápilo sa dievča pre svoj život, ale život iný,
neustále v tieni noci vyčítala si svoje viny ...
Našla lásku, v dedinke poblíž lesa, kde dlhé roky žila...
Ako rada by toho vyvoleného bozkávala, milovala, hladila ...
On však tvár devy inej v hlave neustále nosil,
myslel na inú, keď pracoval v lese, alebo na lúke kosil.
Sťaby ranný svit, keď rosa ticho na zem padala,
Útek pred vlastnými myšlienkami panna bez prestania hľadala.
Slzy na kameni vyschli pod náporom plynúceho času,
o pol roka neskôr, keď obilie už rástlo do klasu..
Chýrili sa zvesti, že keď sa blíži ranné svitanie,
po lese ozýva sa jej tichý nárek, počuť ešte stonanie ...
To mladá panna z lásky rozum stratila, premenil sa v prach.
Blúdila svetom.. plná utrpenia.. našli ju ležať na skalách.