"Vieš, čo znamená slovíčko Misericordiam?"
"Nie."
"Znamená to Milosrdenstvo."
"Takže preto dychtím len po jednom."
"Čo je to?"
"Byť len z tvojej milosti znovuzrodená."
"Budeš. Navždy. To ti prisahám, len mi dôveruj."
Čierne mračná nebies sa zaraz pretrhli, nočnú oblohu preťal ostrý blesk a osvetlil hrdzavý náhrobný kríž týčiaci sa nad mramorovým pomníkom Liliany Flondersovej. Z búrkových mračien sa spustil prudký lejak a ochladil tváre dvoch mlčiacich mladých ľudí, ktorí boli stvorení jeden pre druhého, aby spoločne trpeli, milovali, hľadali, chápali, spoznávali, chutnali, nenávideli, trpeli a uctievali. Avšak najmä, aby pochopili chod sveta a navrátili svojim žilám pachuť žitia, pretože obaja boli už dávno mŕtvi.
--------------------------------------------------------------------------------
V diaľke zahrmelo a ďalší blesk preťal oblohu bez jedinej hviezdy, všetko bolo zahalené rúškom temnej hmly a nočným dúškom samoty. Ich chladné biele dlane sa spojili a ich nemé, mdlé, čierne oči si čítali zo svojej ubolenej hĺbky. Z oboch im smerom dolu po vpadnutých lícach stekali čierne slzy a miešali ojedinelú paletu farieb s chuťou krvi, ktorá im po malých kvapôčkach začala vytekať z bordových pier. Odteraz už nebudú nikdy slabí, majú jeden druhého, a to im dodáva silu, vášeň v srdci im ukáže správnu cestu a odvaha v žilách im prinesie v živote šťastie, cítili to v kostiach a napovedalo im to aj plačúce nebo, na ktorom sa vysoko nad ich hlavami začali zlučovať vrany a vítať ich vo svete živých. Usmiali sa na seba a silno si stisli ruky. Všetko pochopili mihom sekundy a teraz im už nik nevezme, čo stratili. Stratili jeden druhého a opäť ich silná láska priviedla medzi živých. Už nikdy nebudú skutočne nešťastní. Nič nemohlo byť horšie než smrť, a tá, veru, si kruto počká na každého.
Existuje miesto, kam sa duše mŕtvych každodenne vracajú a ctia si tých, ktorí im prinášajú poklonu a útechu nielen pred spánkom, ale aj v dennodenných myšlienkach a dávajú svoj smútok najavo aj medzi ľuďmi. Existuje miesto, kam sa mŕtvi pravidelne ukladajú na večný spánok, ale nie navždy, lež dovtedy, kým ich mŕtve duše znovu nezatúžia po chuti žitia.
"Si pripravená na svoje znovuzrodenie, moja drahá Lil?"
S úsmevom prikývla a poslednýkrát sa pozrela na svoj náhrobný kameň, pod ktorým ležala už pár rokov. "Toto nikdy nebol môj pravý domov, Michal. Odveď ma rýchlo preč, prosím," pritisla sa mu na chladnú, mocnú hruď a zatvorila čierne oči. Snívala o tom, aby sa spolu preniesli na miesto, kde celú dobu bývali, v podkrovnom byte bez zbytočných harabúrd a výdobytkov modernej techniky, spôsobom, aký mali obaja zakorenení v srdci a v štýle, aký im bol prisúdení. Milovali goth, milovali rock´n´roll, milovali neviazanosť a voľnosť, milovali hriešnosť a život plodných myšlienok plného umenia a kníh. Boli deťmi noci a navždy budú...o tom už nebolo žiadnych pochýb.
Zohol sa po fialový tulipán, ktorý sa mu obtrel o členok a vsunul jej ho medzi oči. S údivom zažmurkala a široko sa usmiala. Akonáhle sa však kvetu dotkla, tulipán zvädol a ostal po ňom len popol. "Takto to bude už navždy, Michal?" z pier sa jej rinul tenký pramienok čerstvej krvi a oči mala plné sĺz. Pevne ju stisol vo svojom náručí a ich pery sa v okamihu, ako prudký a silný blesk narazil do neďalekého smreku vzdialeného len pár metrov od nich, spojili, pramienky krvi zahalili ich tváre a prepletajúc si jazyk o jazyk, chutnajúc a užívajúc si tú neodolateľnú chuť posmrtnej krvi, rozsievali vôkol seba čierne ruže, bez toho, aby si to uvedomili. Čierne ruže začali kvitnúť na miestach, kde dovtedy vykvitli rôzne iné druhy kvetov, od tulipánov, narcisov, fialiek až po margarétky. Čierne ruže zaujali prvoradé miesto na celom cintoríne a obopínali každučký kúsok trávnika, rástli ešte aj okolo každého stromu. Nehľadeli na nič, nebrali na nikoho ohľad, len rástli do krásy a ukazovali všetkým na oči svoje prenádherné čierne lupene smrti. Ich jazyky sa od seba odtrhli, krvavé sliny uschli a čierne slzy prestali tiecť. Ich čierne oči žiarili šialeným leskom víťazstva, naplnenia a lásky. "Teraz je tvoj čas, Lil," šepol Michal a pohladil ju po studenom líci, na ktorom už neostalo po slzách ani krvi žiadnej stopy. Šťastne a slobodne sa usmiala a roztiahla ruky. Všetky vrany sa spustili strmhlav k nim sprevádzané kvapkami neutíchajúceho dažďa a Michal sa len mlčky pozrel smerom k nim držiac v oboch rukách jednu čiernu ružičku. "Čas...čas čiernej ruže...temnej ruže žitia...," hlesol a nahlas vzdychol. Vzdychla aj Liliana a ich povzdychy sa šírili celým cintorínom až k oknám každej domácnosti, ich vzdychy mohol počuť každý, kto sa o polnoci pozorne započúval do ticha, ak ešte nespal. Boli to ťažké vzdychy dvoch trpiacich zamilovaných ľudí. Vrany sa vrhli na ich nahé biele telá a obaja nevydali zo seba ani hláska, pri čom tak veľmi trpeli. Vrany ich obrali o mäso a všetku krv, ostali z nich len kosti, z ktorých vietor vytvoril kostry, v ktorých jediným ukazovateľom života ostalo tlčúce srdce.
Láska je mocnejšia než smrť, a tomu vrany nemohli zabrániť. Neukojene vzlietli vysoko do búrkových mračien a tam všetky zahynuli, vo výšinách čierneho pekla, za svoju prehru a pažravosť.
Oblohu preťal ďalší blesk a osvietil náznak bledých zaľúbených tvárí na lebkách mladých ľudí. Usmievali sa na seba a ich dlane boli stále pevne zovreté jedna v druhej.
"Misericordiam, Lil. Misericordiam, ty si navždy moja Fuscus Rosa."
"Milujem ťa...navždy," vydýchla posledným mŕtvym dychom do ticha noci a dotkla sa jeho mŕtvych, hnilobných pier. Smrťou sa všetko začalo, muselo sa to tak aj skončiť a teraz nadišla chvíľa, kedy povstanú a ukážu tým, ktorí nimi opovrhovali, čo sú zač!
Predmet: Láska je mocnejšia než smrť 
19.05.11 10:35
. 
