DomovFAQPortálHľadaťRegistráciaPrihlásenieShopsBands
Fórum

Share | 
 

 Spln

Goto down 
AutorSpráva
LadyMaggie

avatar

Female
Počet príspevkov : 28
Age : 24
Location : Nové Zámky
Registration date : 14.06.2010

OdoslaťPredmet: Spln   15.06.10 21:17

Za oknom, malým predobločným okienkom, sa na nebesiach črtá spln. Hľadím na neho sťa na môjho bohéma. Neviem prečo, ale následne na svojej tvári vycítim, ako sa mi ústa samovoľne rozťahujú do úsmevu. Úsmev typický pre šialenca chorého z vlastného výtoku mozgu. Ruky sa mi potia, začínam sa na celom tele chvieť, pred mojím cieľom niet veľa krokov, ale predsa sa mi oči kalia. Čím to je? Zvoní mi v ušiach. Znovu mi úsmev mizne a ja...padám... Moje meno je Miranda a moja rodina pochádza z anjelského rodu. Zdá sa vám to smiešne a neuverenia hodné? Bohužiaľ, je to pravda a mne to iba sťažuje život. Nik o tom nevie, o svojom budúcom poslaní viem iba sama, horí mi z neho srdce a občas bolí duša, pretože viem, čo budem musieť vykonať a veruže to nie je nič pekné. Nedostane sa tým moja duša do neba a čo je horšie ako večné zatratenie? Život po smrti by mal byť očistcom, ten môj bude pozostávať z kvílenia utrpenia a nenávisti duší, ktoré boli na Zemi súhrnom toho najhoršieho z najhorších. Peklo sa tu nevyobrazuje ako kotle, čerti či oheň. Smiešny ľudský výmysel. Peklo je iba holým slovom pre večné utrpenie, v ktorom sa vaša duša cez telo bude meniť na živú kosť z mäsa. Nevadí, že nechápete, pretože to nesmiete. Nevedomosť je dar.
Skrývam sa za tvárami všetkých, ktorým zahynuli rodičia a musia žiť so starkými, skrývam sa za zbožne uvažujúcimi deťmi, skrývam sa v kresťanských rodinách, skrývam sa všade tam, kde vládne faloš, pri čom sa ukazuje pravý opak pre neúprimnú krásu. Rod Archanjelov, rod Antikristov, rod Padlých anjelov, to je môj rod a pomocou krídel splnu otváram hriechy, priame ukazovatele pravdy, do jadra zlých ľudí. Tento svet svojou pomalou skazou upadá do večného zániku a nik tomu nevenuje pozornosť, prečo?! Boh nie je pomocná ruka, pomocnú ruku hľadajte v sebe a v prírode, ktorá z nás pozostáva a ktorú tak úboho ničíte. Oči sa mi napĺňajú plameňmi zlosti. Občas by som radšej nepočula ani nevidela, nenávidím a nenávisť je moje priezvisko. Nemám pohlavie, ale páčia sa mi vaše pomenovania určené pre ženské, vraj nežnejšie pohlavie, hľa, tu ma teda máte v ľudskej podobe s poškvrneným srdcom kvôli Vám všetkým. Raz budete pykať nemajúc žiadnu nádej pred sebou ako záchytný bod cieľa rovnako ako ja, nádej je iba nemá záchytka, raz ju večne stratí každý a nik nie je výnimkou. Moja matička ma zrodila, matička je prvým padlým Anjelom, úplne prvým, ktorý neposlúchol Božie príkazy, a tak bol vyhnaný preč, pri čom Bohu toľké roky vládol a založil Rády anjelov dobra, šľachetnosti, lásky, svätosti, múdrosti, spásy... rády tisíce až stotisíce dlhé, staré, večné, nemenné. Dobrota sa vyplatila nazmar. Tu je ortieľ- žiadna spása, žiadna nádej, číre útrapy a bolesť. Padám...do tohto ohavného sveta...padám...spln sa na mňa usmieva.
***
„Miranda, však si dáš lízanku? Poď, vezmi si ju!“
Miranda poslúchne a vezme si lízanku, jahodovú lízanku v tvare srdca, od svojej vysmiatej babičky v tradičnom čiernom kostýme s drdolom na hlave, ktorý odzrkadľuje jej prísnosť, no i nekonečnú srdečnú dobrotu. Iba pred chvíľou sa vrátila z nedeľňajšej omše a okrem lízanky si vnučke dovolila pokropiť čelo zopár kvapkami svätenej vody, ktorej chuť musela Miranda na špičke jazyka preniesť všetkými chuťovými pohárikmi už v skorom detskom veku, lež nie zo zvedavosti. Nesmelo sa pousmeje a sklopí zrak pred pyšným úsmevom babky vkladajúc si lízanku do úst. Myslí si, že je už na tento “očistný rituál“ veľká, ale ona by si nikdy nedokázala odporovať rodinnej tradícií, dedičstvu ani hodnote, ktorú si daná vecnosť vyžadovala. Lízanka jej chutila, ale zľakla sa, pretože už po pár liznutiach pokúsila akúsi ľahkosť, akú vo svojich rukách ešte nikdy necítila. Bez toho, aby si to uvedomila bola jej lízanka v tvare srdca preč, rovnako, ako jej vlastné...


***
„Toto by sme ale nemali.“
„A kto to zakázal? Ran, hrozne ťa milujem, teraz tu pred tebou kľačím a priamo do očí svedčím pred kým len chceš, že môj cit k tebe je čisto úprimný.“
Zahľadeli sa na mňa oči prosiaceho psíka oddaného svojmu pánovi, no predsa sa dožadujúceho svojej koristi. Mohla som odolať? Mohla som namietať fyzickej chtivosti zlúčenej s duševnou túžbou po poznaní? Romanusa som milovala od detstva, spolu sme sa hrávali na ihrisku, spolu sme vstúpili prvými krokmi do školy, do tej opevnenej ríše morálneho pekla, spolu sme si vymysleli celoživotné prezývky...Ran a Rom, navždy spojení už teraz, práve v tejto sladkej chvíli? Tento svet ma unavoval, toľké príkazy, zákazy, poučky, ponaučenia... Vždy som bývala silno odchovaná na kresťanskej viere, ale moje rozhodnutia z jej učenia či ovplyvniteľnosti podpísanej na mojom živote s ňou nemali nič spoločné, prosím, verte. A tak sa stalo, moje telo prešlo záchvevmi erotického blaha, vzrušenia slasti pod rukami môjho Rómea. Bol spln a moje telo ma pálilo, pretože voda bola prihorúca, myslím, voda, čo sa varila v pekelnom kotli v tom najhlbšom zatratení duší venovaného výlučne pre mňa. Moje telo sa zlúčilo v jedno pod návalmi telesného ošiaľu tam, kde je zakázané, tam, kde by sa to nikdy urobiť nemalo- na koberci, historickom starom červenom koberci napadaným prachom pohodeným pred oltárom každodenných bohoslužieb, oltárom ctenia si Boha a jeho telo i krv ako nadľud čistoty a dobra nezlomenej ani monzúnovými katastrofami. Prečo? A prečo na to odpovedať? Som z Boha, žijem pre Boha a chcem, aby ma videl, ako som mu odsúdenia hodne neverná. Či postačí tento nemalý hriech k tomu, aby som už konečne nechala narásť mojej duši krídla? Okúsiť tým môjmu srdcu slobodu a šťastie plodnosťou hriechu. Spomínam hriech? Oh, áno, už dlho som sa zapodievala myšlienkou, čo je hlavnou príčinou šírenia zla, holej nenávisti tohto sveta medzi stále plodiace sa masy rás, národností, komunít, spoločností a do naivných hlavičiek každého jedinca osve? Prečo? Prečo vôbec dovolíme, aby nám niečí výplod vlastného necenenia zahalil cestu k večnej spáse? Nie sme si vedomí našich skutkov a ani sa nechceme poväčšine na dôsledku ich vyvrcholenia zamyslieť.
Tma, tak priezračná a šíriaca sa všade vôkol mňa, jedným slovom všadeprítomná, nemeniac svoju farbu, polohu či formu. Len a len moja vyrobená pre tento okamih, aby som mohla splodiť hriech k súhrnu svetských popolníkov z hnisu zla a odporu. Snite, nuž, vydýchnite aspoň raz výdychom čírej slasti a rozkoše, snite! Hriech, tak zakazovaný a odsudzovaný. Každý sa raz po ňom natiahne, ale ja som sa zľakla. Hriech sa mi javí pod ohnivými telami démonov, ktorých telá ovíjajú slizké hady posiate hnisajúcimi vyrážkami vyplazujúc svoje jazyky sťa ruky hladné po jedle, obeti človeka. Predsa len, nebudem teraz po hriechu, po jeho horkom okúsení žiadostivejšia a nemalo by mi byť potrestané? Hriech plodí ďalší hriech a ja tu teraz stonám na schodíku vedúceho do kazateľnice a premýšľam, pre aký dôvod vlastne. Kostol sa napĺňa, pomaly, ale predsa. Je krátko po 6tej hodine ráno a zvony na nedeľnú omšu sa čo chvíľa rozozvučia sťa ťažké kroky mojich sudcov zaslaných po mňa do pekla. Rom je miništrant, ja som v našej osade vnučkou z jednej vychýrených nábožensky založených rodín páchnucimi niečím, čo si pri pohľade na nás u druhých ľudí vyvoláva nevýslovný rešpekt. Časom, mojím dospievaním, sa mi ich rešpekt protivil. Neznášam ťažký vzduch kostola spätý so svätenou vodou, voňavkami starých žien, potu a hlienu. Všetky esencie sa vo vzduchu zlúčia do jedného bublinového zápachu, ktorým bude ovzdušie napĺňať peklo, pri menšom šťastí očistec, ale takto raj nevonia, toto nie je pekné.
Nuž, nebolo teda ťažké nájsť si cestu, voľnú cestu nikým nerušenú, priamo vedúcu do kostola na výbežku matičky Zeme a tam, v tme, opare čistoty Krista, svätosti a zbožnosti zapečatiť našu dlhoročnú lásku. Oboch nás viedlo jediné, konečné načatie hriechu, ktorý nám bol tak prehnane skreslene vyobrazovaný a zakazovaný jeho ba čo i len šíreniu, následné ublíženie našim blízkym, dobrý pocit z vykonaného, i keď veľa dobra sa za ohavným smilstvom neskrýva. Prvé ženy už začali odriekavať modlitby a modlím sa i ja ešte stále skrčená pre zrakom sochy Márie Panny. Rom bol rýchly, ale nežný. Jeho pery ma skôr očistili ako poškvrnili. Nikdy by som si nebola pomyslela, že milovanie, ktorého názov tu bol pre nás tabu, môže mať v sebe toľko podôb a rozkoší. Chvejem sa ešte i teraz, pery ma úplne bolia od silných bozkov a cítim sucho v hrdle. Vášeň zákazu sa nedá s ničím porovnať. Bože, prosím, odpusť, ale pokrytectvo a faloš tohto miesta, jadro jeho vnútra mi nedovolilo opaku. Nebojím sa predsudku, nebojím sa starkej, milujem Roma, i keď ma to tam dolu trochu bolí. Vstupoval do mňa prudko a neskúsene, jeho mladé 19-ročné telo, bohužiaľ, nemalo doteraz o žiadne skúsenosti viac než to moje. Nie som žiadna ľahká deva, vedomosti som čerpala len z kníh, prísne skrytých pred rodinou zo starkinej strany. Nemám rodičov, zomreli, vraj, o tom sa nehovorí. Rom bol môj prvý a ja neľutujem. Konečne pred oltár vytryskla moja nenávisť, ktorou sa deň čo deň pozerám na jeho “všadeprítomnosť“. Prežehnala som sa a pokľakla pred Máriu, ktorá počala Krista. Ty nevieš, aké je krásne cítiť, že si milovaná, ale mužom, ktorého aj ty miluješ rovnako. O túto lásku sa nedám ukrátiť, Boh je láska a ja ňou chcem mať naplnenú každučkú bunku žilky. Nohy sa mi trochu chveli ako som si sadala do lavice, len pár metrov od tela, s ktorým som bola prednedávnom v spojení ducha i tela a ktoré mi teraz pre istotu nevenovalo ani jediný pohľad. Prehltla som horkosť sliny a jazykom si prešla po podnebí uhladiac si vzorkovú sukničku odhaľujúcu kúsok môjho stehna a opätovala úsmev pani Dolores, susedke, pre ktorú som nebola ničím iným než dobrým, slušným,, zbožným už dospelým dievčatkom. Videla vo mne seba v jej časoch, pri čom ani netušila, ako silno ma robí jej povrchnosť nenávistnou. Toľká naivnosť ma občas dokáže priviesť k šialenstvu. Zvony odbili poslednýkrát svoj dunivý nápev, omša sa môže začať...
Nesmiem sa naň ho pozerať, nesmiem, nie, ach...
***
„Randa, sadni si pekne! Nohy k sebe! Tak, ako sme sa to učili.“ Na okamih skrivila obočie a do spoločnosti venovala anjelský úsmev: „Naša Randa sa chce vyučiť za učiteľku. Dúfam, že väčšia verva do učenia ju schladí od hrátok a túlačkách s vaším Romanusom. Štúdium je dôležitejšie.“ Veľavýznamne si uchlipla z varenej kávy a pozrela na svoju vnučku, ktorá nepohla ani brvou, za to sedela za mak presne, ako jej bolo povedané s rukami uloženými v lone. Na jej karmínovočervených vlasoch, na tú dobu veľmi výrazných a spanilých, sa jej skvela čierna spona v tvare srdiečka od prastarej mamy, ktorú dostala k 16tim narodeninám, v deň, kedy ona sfukovala 16 sviečok a prastará mama po 16-krát posledný raz vydýchla. Nikdy si ju z vlasov nedala dolu. Vyzerala rozkošne. Patrila k dievčatám, ktorým sa naskytlo šťastia v podobe mačacích očičiek. Tmavočervené šatočky zvýrazňovali jej úzky driek a zvodné nohy, ktoré zdobili čierne šnurovacie lodičky. Mala postavu a tvár ešte pučiaceho dievčatka nikdy nestratiaceho nádych detstva, pri čom jej vyvinuté prsia napovedali o opaku, o realite jej dospelého veku. Chladná rohovitá miestnosť mala iba jedno okienko a príliš nepridávalo k uvoľnenejšej a príjemnejšej atmosfére, ktorú by mal vyvádzať každý správny domov. Malo totiž mrežu. Namiesto slnečného dňa ich obklopovalo temno. Randa privrela oči a snažila sa prepočúvať všetky chvály, ktoré boli na ňu práve vyslovené a obdivné súhlasné poznámky Romanusovej matky o jej čestnosti a kráse pučiacej zvonka i zvnútra. Romanus bol na rybách a ony boli pozvané na nedeľný obed, ktorého hlavný chod mal pozostávať z ryby, ktorú verili, že Romanus akiste chytí, inak skončia o hlade, ako vtipne podotkla jeho matka. Ich rodiny sa už odjakživa veľmi priatelili, pompéznosť a bohatstvo v krvi dávalo všade na vrch. V momente ako Romanus vstúpil do miestnosti držiac s čistým úsmevom v rukách veľkého a ťažkého pstruha, ešte napichnutého na háku, vstala. „Zhrešila som, prosím, odpusťte. Romanus, on...smilnil na mne.“
Následne si skryla tvár do dlaní a bežala preč, ďaleko od nich, od všetkých, do lesa, kde sa tak často obaja hrávali. Nemohla tak vidieť Romanusov krivý úsmev, zdesenie starkej a otvorené ústa Romanusovej matky, akoby do nej udrel blesk najčiernejšej búrky zloby nebies. Za dubom sa začala smiať a pozrela do slnečných lúčov. Zazdalo sa jej, že sa na ňu spoza slnka niekto usmieva. Žeby to bol anjel, ktorý bol Bohom vyhnaný z raja a teraz vlastní svoje osobné kráľovstvo čerpajúc zo svojej múdrosti, opovrhovanej Bohom pre jej veľkoleposť? Áno, boli to tie oči, zelenkavé ako má ona. Bolo jej jedno, že Romanus už nebude miništrantom, následne vyvedený zo spoločenstva cirkvi, že spôsobila pohoršenie, o akom tu nebolo počutia celé storočia, veď ona je niekto! Natiahla ruky pozdĺž tela a zodvihla hlavu k nebesiam. Musela to urobiť, musela ukázať hriech, musela im konečne otvoriť oči, musela im už vchrstnúť do tvárí, akí sú len podlí a ohavní v maskách, ktoré sebou kŕmia. Oni tu nikdy nepatrili...
***
Premenila som sa na anjela, anjela, ktorého Boh vyhnal zo svojho kráľovstva a ktorého úlohou bolo ukázať hriech na miestach nefalšovanej zbožnosti, úcty a čistoty veriacich v lásku Krista. V každej hre sú obete, táto si však zasluhuje spásu. Pred mojou žiarou sa vtáky skrývali do hniezd ešte stále sa trasúc a psy zavýjali v nevýslovnom náreku žiaľu a utrpenia horšom než týraniu sťahovania kože zaživa. Toto som ja, ukazovateľ niečoho nového vychovávaného na tichej krutosti a zloby pokrývanej pod známkou najväčšieho dobra. S úsmevom som odtrhla pohľad od blčiaceho splnu a natiahla ruky po obhorené telo patriace osobe, ktorá sa mi oddala. “Nikdy nepodľahni lákaniu diabla.“ Rom, nie je dobré veriť, Rom, never všetkému, čo sa ti dáva pod nos, nie. Z kostí sa mu odlupovali kúsky čerstvého upečeného mäsa a kde- tu sa šľacha odtrhla od väzivového spojiva. Žiadna krv, iba suché kosti a kúsky mäsa tu ostali z mladého Romanusa. Roztiahla som nad ním svoje čierne krídla. Kosti sa naraz premenili na motýlie krídelká a mäso, nestihnuté oddať sa plameňom, na tykadielka tých krásnych tvorov stvorených zo zvyškov pôdy spojením hrôzy a krásy v jedno sťa moje a jeho telo v ten deň. Milióny motýľov letelo naprieč oblohou cez mesiac a azúrové hviezdičky.



***
Prudko dýchala na posteli. Na oblohe sa mračil za oblakmi spln. Posadila sa a zakričala do tmy. Už si k nej razila cestu starká s pohárom studenej vody. „Neboj sa, srdiečko, to bol len zlý sníček. Tu máš, napi sa! Bude ti lepšie. Voda je liek.“
Poslušne upíjala z krištáľovo priezračnej tekutiny života spásy dívajúc sa do dobrých očí starkej spamätávajúc sa zo sna, veľmi zlého sna, z ktorého sa jej koža triasla. Starká ju opatrne zatlačila späť do mäkkosti anjelských vankúšov a usmiala sa na oblohu pozrúc z okna, ktoré rázne až prisilno zatvorila. „Zabudla si zatvoriť okno, moja malá Miranda. Keď je mesiac v splne, nezabúdaj na to! Chmáry noci sa inak dostanú do tvojej hlavy a postupne zošalieš z vena, ktoré ti prostredníctvom snov Boh nadelí.“ Trpko prehltla, no na vnučku sa milo usmiala a odkráčala späť do svojej postele. Miranda sa pootočila na druhý bok a sťažka dýchala. Jej oči nabrali červenkavý odtieň. Každé poslušné dievčatko musí trestať chtivosť a ona je predsa ešte tak mladučká...

„Keď sa mozog dvakrát otočí
a slnce pookreje za zimou,
tam sa všetko opäť končí
spolu so splnom v cintorínskom duchu.
Niet konca pointy rozprávke,
spln vládne a tam preto nič dobré, oh, neprežije.“
The End...?

No, rozhodla som sa sem teda pridať jednu moju 4stranovú ukážku...som zvedavá, aký máte na ňu názor, ak si ju tu niekto, dúfam, prečíta...
Návrat hore Goto down
http://www.dyingangel.blog.cz
 
Spln
Návrat hore 
Strana 1 z 1

Povolenie tohoto fóra:Nemôžete odpovedať na témy v tomto fóre.
Slovakia Gothic Forum  :: Vaša Tvorba :: Vaše poviedky a príbehy-
Prejdi na: