Bozky

Ďaleko odtiaľto,
ničí ju prúd bolesti, mrie,
nič dobré pre ňu nečaká tu,
do hrobu ruka smrti za sebou vlečie si ju...

Nájdi svoju lásku, ak si našla koniec svojho žitia,
ba možno ani to nie,
len usni a prezraď smrti, čo si vyviedla...

Prečo ťa to pán Boh trestá?
Prečo sa ti to brána pekla odznova otvára?
Vrany okorenia ozveny ticha, pukot škáry a zlomená ruža,
do hrobu s tebou ponad krvácajúce žily, nie,
ani to pred ničotou horkých jazykov nezachráni ťa...

Bozkami si zatraťovala,
bozkami si žila, kedykoľvek si túžba tvoja zmyslela,
bozkami si sa vykupovala,
bozkami si každému vráta temna otvárala, nestarala sa,
bozkami ťa duša mučila i vrelou láskou kypela,
teraz tvojím miestom šťastia cintorín sa stáva.
Pošep, prezraď, prečo? Prečo si to všetko stvárala?
Len, aby si sa do večného hrobu neresti čo najskôr dostala?
Načo toľko krutých sĺz a dýk si vôkol seba bodala?
Nič ti už z jazykov zla nepomôže, nik ti ruku záchrany nepodá, zbytočne sa zvýjaš sama,
v okovách tohto sveta, vyššia moc si ťa svojím žezlom k sebe sputná.
Bozky ťa tu urobili družkou hriechu, plačeš a nebude ti nikdy odpustené,
sama si sem mučivo kráčala, jedy do seba vnárala,
až ťa cez hmlu i krídla vrán vidieť nie je už možné...

Na nebesiach zjavuje sa hviezda,
tou hviezdou si ty sama,
je tam, aby zaživa s tebou raz zhorela
a pery túžby navždy tak spopolnila!