Sedela dievčina na skale, sedela a plakala
Deň i noc na milého čakala.
Cez slzy v očiach nevidela mesiac, nevidela hviezdy
Videla len tu tmu čo aj v jej duši hniezdi.
Čiernu tmu vystriedal slnka lúč,
Všetko krásne je už fuč.
Morské vlny sa o skaly opierajú,
Svetielka v jej duši pomaličky umierajú.
Takto ďalej nevydrží,
Na tomto svete ju už nič nedrží.
Vlny bijú viac a viac,
Dievčina už nehľadí na mesiac.
Hľadí na biele vlny,
Čosi ju láka do hlbiny.
Skočiť či zostať stáť?
Umrieť či trpieť snáď?
Žiaľom utrápená,
Padá na kolená.
Poslednú šancu život má,
Sama pre seba sa usmieva.
Predmet: Rozhodnutie 
16.05.11 21:50
